FRANCIS TEYNIER, PETER CVIK “NEZNÁMA REALITA”

Peter Cvik patrí k mimoriadne úspešným mladým umelcom. Má za sebou skvelú prípravu v ateliéri prof. Ivana Csudaia, priam impozantný zoznam výstav siahajúci i do zahraničia, kreatívny prínos do mnohých skupinových projektov, ale i celý rad diel, ktoré sa vymykajú sivej uniformite, dokážu osloviť diváka a hlavne zanechať dojem, a tým i zreteľnú a čitateľnú stopu.
Je prirodzené, že využíva širokú škálu výrazových prostriedkov konceptuálnej tvorby i bohaté možnosti, ktoré prinášajú digitálne techniky a internet, či už sú to rôzne formy citácie, apropriácie, rozmanité posuny, vrstvenia a využívanie možností digitálnej postprodukcie, nebojí sa však vykročiť z overených formátov a schém a na rozdiel od mnohých svojich rovesníkov odbočiť trebárs i na často tabuizované pole figurálnej maľby či svojsky ponímaného zátišia.
Mimoriadnu pozornosť vyvolala najmä jedna z jeho posledných výstav #HASHTAG, kde sa sústredil zaujímavým, veľmi citlivým a zároveň korektným spôsobom na citáciu vybratých diel zo slovenskej výtvarnej moderny a z pohľadu žánrovej orientácie sa predstavil ako skvelý figuralista. Zároveň naznačil, že jedna z ciest jeho ďalšieho vývinu by mohla viesť smerom k výraznejšiemu využívaniu fenoménu farby.
Peter Cvik vníma tvorivý proces ako formu výskumu, hľadanie nových vyjadrovacích prostriedkov, a preto do svojej škály experimentov zaraďuje i recyklácie a koláže zo starých či nájdených prvkov a zdôrazňovanie „materiálnosti“ hmoty.
V poslednom období u neho znova vystupuje do popredia fascinácia mestom, dôraz na urbanistické zásahy do krajiny, mapovanie stôp ľudskej aktivity, no priťahuje ho i odvrátená strana tejto témy – opustené mestá a vyprázdnené miesta akoby predzvesť miznúcich stôp civilizácie. Je to špecifická poloha krajinomaľby, v ktorej sa prelína mestská a industriálna architektúra s fragmentmi zelene a prírody a striedajú sa vizuálne i sociálne aspekty s pocitovým akcentom, siahajúcim od nostalgie až po temné predtuchy budúcich možných drám.
Peter Cvik poväčšine interpretuje vlastné zážitky a pocity z mestskej krajiny. Často sa vracia k ikonickým miestam svojho detstva i svojho mesta, k budovám a objektom so zreteľným geniom loci, k prchavým spomienkam i osudovým momentom, ktoré menia tvár mesta. Odkrýva neznámu realitu, kráčajúc v stopách Platónovho podobenstva o jaskyni, posúvajúc zmyslový vnem skutočnosti do polôh filozofického poznania. Využíva fotoaparát, digitálne techniky i internetové vyhľadávače, ktoré mu umožňujú posun v priestore i čase, ale skutočným počiatočným bodom jeho tvorivej metódy sa stáva až maľba na čisté plátno, ktorá vytvára akúsi „dušu“ budúceho obrazu. Autor tu často improvizuje, ale zároveň už má i jasnú predstavu o atmosfére a charaktere dojmu, ktorý chce dosiahnuť. Prostriedkami digitálnej postprodukcie, no často len fotografie potom prenáša na pripravený podklad základný motív, vrství ho, zvýrazňuje i popiera, rastruje, využíva rôzne perspektívy, diagonály a priesečníky, čím vnáša do príbehu o meste istú dynamiku a dramatickosť. Finálny zásah však znova predstavuje maliarske dotvorenie kompozície, ktorým zdôrazní odkaz zakódovaný vo svojom diele. Je na nás, aby sme správne dešifrovali.