Fragmendance

Vo výstavných priestoroch T&AC Gallery prezentujeme tvorbu výtvarníka Jozefa Ďuračku z rokov 2017 až 2025. Súčasťou jeho maliarskeho výrazu je využitie digitálnych výtvarných techník a digitálnej maľby */ a ich kombinácie s klasickými výtvarnými postupmi a technikami.

Názov výstavy Fragmendance nie je iba hra so slovami. Pre autora je to koncept. “Je to pohyb, gesto spájania či interakcie fragmentov, ktoré by možno samy o sebe nemali význam, no v dialógu s inými vytvárajú nový, často nečakaný celok. Fragmenty času, energie, obrazu, hmoty, myšlienok, spomienok – útržky, čriepky, čiastočky, ktoré sú poskladané znova a znova v nekonečnom množstve variácií a kompozícií. Tanec v tomto význame je pohybom častí a foriem, ktoré sa navzájom dopĺňajú míňajú, prekrývajú, zanikajú a objavujú v priestore medzi tichom a gestom. Môže to byť energia, proces či fluidita, moment medzi pohybom a zastavením, medzi náhodou a úmyslom, medzi chaosom a harmóniou.“

Výber diel na výstave je zameraný na tri okruhy autorovej tvorby. Prvým okruhom je organická abstrakcia, kde sa zdanlivo náhodné formy premieňajú na rytmické štruktúry a kde farebné kontrasty sú vyjadrením vnútorného pohybu, toku energie, živého organizmu v neustálom procese premeny.
Druhý okruh reprezentuje symbolická narácia, kde sa motívy tematicky posúvajú do priestoru figurálnej abstrakcie. V oboch výberoch je uplatnený minimalistický koncept s výraznou redukciou tvarov i farebných škál. Farba v dielach nie je len doplnkom, je nositeľom napätia, kontrastu, dramatickosti. Obrazy nie sú iba výjavmi, sú alternatívnymi výpoveďami, tichými vetami, ktoré zaznievajú v priestore. Tretí okruh diel tvorí figuratívny dekonštruktivizmus, v ktorom je prezentovaná súčasná digitálna maľba s prvkami expresívnej abstrakcie. Práca s telom ako s metaforou, kde postavy sú transformované do fragmentovaných tvarov, ktoré sa strácajú a znovu zjavujú v spleti dynamických farebných vrstiev, digitálnych textúr a abstraktných znakov.

*/ Digitálna maľba ako umelecké médium vznikla v druhej polovici 20. storočia v úzkom prepojení s vývojom výpočtovej techniky. Prvé pokusy s digitálnym obrazom sa objavujú už v 60. rokoch, kedy pionieri ako Harold Cohen experimentovali s počítačovým generovaním obrazcov pomocou algoritmov. Za prvé “digitálne maľby” možno považovať diela vytvárané plottermi a jednoduchými programami, ktoré kreslili obrazy na základe matematických inštrukcií. V 80. rokoch sa do výtvarného sveta dostávajú osobné počítače a s nimi aj prvé grafické softvéry. S príchodom grafických tabletov a softvérov ako Adobe Photoshop, sa digitálna maľba profesionalizuje. Umelecký prejav sa v digitálnom priestore stáva porovnateľne výrazový a komplexný ako v tradičných médiách. Od roku 2000 nastáva exponenciálny rozvoj – stále viac umelcov začína využívať digitálne nástroje nielen ako pomôcku, ale aj ako hlavný spôsob tvorby. V oblasti ilustrácie a tvorby filmov digitalizácia prevládne. Z digitálnej maľby sa stáva tiež plnohodnotná výtvarná disciplína, ktorá dnes zahŕňa aj hybridné formy (spojenie digitálu s tradičnými technikami), animáciu, konceptuálne umenie, herný dizajn a neskôr aj oblasť NFT.

Zdroje: / Christiane Paul – Digital Art 2023 / The Digital Art Renaissance – ArtReview 2023 / Tina Sauerländer – The Beauty of Early Digital Art (kurátorský text, 2022) /