ANDREJ CSILLAG, LUKÁŠ PAŽITKA „DVAJA V JEDNEJ GALÉRII“

Tvorba Andreja Csillaga je výsostne osobná, s hlbokými väzbami na kontinuitu historického vývinu od prehistórie až po dramatické udalosti vojnových rokov, zároveň však reaguje i na aktuálne celospoločenské dianie. Jej neodmysliteľnou súčasťou sú i autorove literárne aktivity v podobe filozoficko-meditatívnych vyhodnotení jednotlivých situácií, ktoré v krátkych a výstižných „poznámkach“ často sprevádzajú verejnú prezentáciu jeho diel.

Csillagova tvorba nesie pečať jeho osobnej mytológie a je spätá najmä s udalosťami druhej svetovej vojny, ktorá rezonuje v mnohých jeho plastikách i reliéfoch. Autor odhaľuje temnú atmosféru doby cez vojnové reálie, ktoré pojednáva rozmanitými technikami i výtvarnými postupmi, vytvárajúc objekty, reliéfy či voľné plastiky, evokujúce nové a mimoriadne silné významy a odkazy, často s nadčasovou platnosťou. Základné motívy, ako vojenské prilby, plynové masky a rozmanité predmety osobnej vojenskej výzbroje, ale i fiktívne profily bojovníkov v jeho interpretácii ožívajú akoby v absurdnej pantomíme, v príbehoch, ktoré sú zrkadlom nezmyselnosti extrémizmu a globálnych vojnových konfliktov.

Bronz, oceľ, i polychrómované translucentné živice sú tvárnym materiálom, do ktorého Andrej Csillag dokáže zakódovať svoje najvnútornejšie pocity.  Základnými prvkami jeho výrazového tvaroslovia je expresivita, tvarová nadsádzka i vypäté gesto, ale najmä ústup modelácie objemov v prospech energickej kresbovej línie, ktorou preniká sochárska matéria v smelých krivkách otvoreným priestorom.

V Csillagovej tvorbe zohrávajú podstatnú úlohu metafory a podobenstvá, účinné nielen v jeho sochárskych príbehoch, ale i v celej škále znakových reliéfov a objektov, v ktorých spája, kombinuje a prelína rozmanité znaky a symboly do nových tvarov, evokujúcich i nové významy.

Autor sa pokúša o definíciu univerzálnych atribútov bytia a cez krehké pozostatky prehistórie, cez fiktívne fosílie a rozmanité embryonálne i antropomorfné formy pripomínajúce človeka sa snaží o reflexiu rozporuplných pocitov jedinca, hľadajúceho odpoveď na existenčné i existenciálne otázky ľudskej každodennosti. Torzá tiel a ľudských orgánov a rozmanité organické tvary práve prostredníctvom použitého materiálu, farebnosti i svetelných efektov pôsobia tajomne a nabádajú k dešifrovaniu ich skrytých významov.

Autenticitu prostredia a neviditeľné stopy ľudskej identity evokujú i najnovšie abstraktne poňaté drevené reliéfy, ktoré v plynulých krivkách a vlnách prinášajú imaginatívny protipól k expresívne vypätej figurálnej tvorbe.

Lukáš Pažitka je mladý maliar, ktorý svoju kreativitu a výtvarný záujem sústredil na jediný žáner, a to krajinomaľbu. Práve v tomto klasickom maliarskom odvetví, ktoré sa vyvíjalo celé stáročia a najmä v posledných dvoch storočiach dosiahlo svoje vrcholy, objavil mladý autor svoju inšpiráciu a našiel cestu k temer bezhraničnej slobode. Otvorila mu brány do nekonečnej ríše línií a farieb, prostredníctvom ktorých dokáže interpretovať svoj vnútorný pocitový svet.

Pažitkove krajiny sú odrazom jeho duše, jeho intelektu a jeho empatie. Sú emotívne i imaginatívne. Nie sú dramatické, ale napriek tomu sú dostatočne tajomné, nie sú dynamické ale napriek tomu sú plné chvejivých vízií. Cítime v nich rytmus Pollockových kompozícií, ale i iskrivosť impresionistických obrazov. Nesnažia sa interpretovať vizuálnu podobu reality, ale sú formované autorovou predstavou, v ktorej sa spájajú jeho dojmy s precítením a poznaním vnútornej podstaty krajiny.

Dôležitú úlohu v Pažitkovej tvorbe zohráva farba. Maľuje olejom, ktorý spočiatku nanáša v niekoľkých vrstvách a často vkladá a vliepa do obrazov detaily z vosku, papiera či kovu. Do neutrálnej krajiny spočiatku vnáša identifikačné prvky, figúry, stromy, rastliny, či siluety architektúr. Neskoršie však motív postupne abstrahuje, oslobodzuje ho od detailov a pridáva geometrické členenie farebných plôch. Farby nemieša na palete, skôr ich vrství na plátne, vytvárajúc často nezvyčajné harmónie i disharmónie tónov. V najnovšej tvorbe upúšťa od nánosov pastóznych farieb a znova sa vracia k pokojnej až snovej krajine s kultivovaným a tlmeným koloritom, ktorý navodzuje pocit, že obraz namaľoval jedným dychom. Inú polohu jeho súčasnej tvorby predstavuje séria žiarivých akrylových malieb, ktoré posúvajú optiku jeho videnia prírodnej scenérie do nových polôh.

Lukáš Pažitka sporadicky maľuje i na netradičné podklady, najmä na drevené rámy okien a výplne dverí, ku ktorým má blízky citový vzťah, pretože sú späté s dramatickými okamihmi jeho života, požiarom rodného domu, či privátnymi príbehmi rodiny. Prekrytie takýchto autentických materiálov, nesúcich stopy minulosti emotívne koncipovanou maľbou, povyšuje tieto artefakty do polohy pietnych symbolov, v ktorých rezonuje genius loci daného priestoru.