BODY SPACE

Kresba… Spolu s rezbárstvom je najstaršou známou formou výtvarného umenia. Je základným kameňov všetkých základov umenia a základom každej kvalitnej a úspešnej klasickej maľby. No dnes, zdá sa, skoro prehráva preteky s ostatnými výtvarnými médiami. V dnešnej dobe, skôr poplatnej móde, vyhýbajúcej sa ovládaniu techník klasického výtvarného umenia, v dobe, keď sa umenie redukuje na vtipný efekt predstavenia a umeleckého aktivizmu, keď už takmer neexistuje klasická maľba, najmä figurálna, kresba, ako jedno zo základných vyjadrení výtvarného umenia, nám pripadá ako dávno zabudnuté prastaré poznanie či relikt minulosti. Je tu však aj jedno ale… Kresba je základ a najdôležitejší segment vzniku „veľkého“ umeleckého diela. Bez kresby, či už vo forme skice, alebo náčrtu, niet ani veľkých a komplexných kompozícií. No na druhej strane, kresba ako samostatné a sebestačné výtvarné médium je veľmi zriedkavá. Iba tí najväčší z najväčších sa odvážili nekresliť niečo, aby pritom to, čo nakreslili bolo také silné, aby sa stalo nosným múrom nejakej veľkej a prestížnej umeleckej galérie. Pablo Picasso je jeden z tých, ktorí vedeli a mohli. Spolu so všetkými ostatnými výtvarnými médiami, sochárskymi aj maliarskymi, nám Picasso zanechal aj veľký opus svojich kresieb. Najväčší a najznámejší vo svete. Aj my, Chorváti máme svojho Picassa a „eso v rukáve“. Nie, nie je to Fedor Vaić, hoci aj on je náš veľký majster kresby. Volá sa Željko Lesar.
Željko Lesar je umelec a maliar strednej generácie. Narodil sa v Čakovci a po absolvovaní Akadémie výtvarných umení v Záhrebe u prof. Vasilija Josipa Jordana a usadil sa v Záhrebe. Toto meno sa bezpochyby nachádza na samom vrchole maliarstva u nás. Jeho kresby zdobia početné súkromné aj verejné zbierky a spolu s Vladimirom Filakovcom sa radí k našim popredným maliarom zvierat (Željkove cykly „Kone“ a „Vtáky“). Na tejto výstave predstaví svoj súčasný umelecký záujem a to sú akty. Začalo to olejom a plátnom a teraz celá jeho umelecká inšpirácia inklinuje k primárnemu, oveľa jednoduchšiemu médiu – kresbe. A k papieru.
Željko pristupuje ku každej svojej úlohe a projektu s maximálnou vážnosťou a premyslí si každý, aj ten najmenší detail. Maľuje so živými modelmi. Kompozíciu nenecháva na náhodu. Anatomicky cíti istotu a každá z jeho prác prezrádza istú a pevnú ruku. Skoro nikde a nikdy sa neopravuje. Línie sú dlhé a neprerušované. Ostré, dôrazné a jasné. Rámec spracúva intímne, stláčajúc ho skoro do expresionistickej obavy z akéhokoľvek priestoru. Z každého namaľovaného aktu ako celku dýcha určitý moment a aktuálne maliarove naladenie a impresia. Kresba je pre neho primárna a farba, ak existuje, má sekundárny, ak nie aj terciárny význam. Farba je tu a tam prítomná iba za účelom zušľachtenia rovnováhy celej kompozície. Poskytuje mu iba rovnováhu, no redukuje ju iba na utilitárne účely. Na nejaké „nutné zlo“. Željko sa čoraz častejšie púšťa do monochromatiky a „čierno bieleho sveta“. Tu je doma. Tu sa cíti bezpečne a tu nie je žiadny strach.
Akty poníma intímne, bez akejkoľvek „exhibície“ póz alebo nejakej prehnanej rokokovej erotiky. Polohu vytvorených aktov posúva do monolitnosti. Často sa budí dojem úplnej cudnosti znázornených aktov so skoro asexuálnym prístupom. Akt je dokonalý objekt a téma obrazu, ale nemá nejaký skrytý, či sekundárny význam. Smeruje k reflexii a nie k primárnym vizuálnym podnetom. Željko pristupuje k maľbe ako k umeniu pre umenie, pretože inak nemôže a nevie. Kvôli umeniu, pre umenie a v záujme umenia. Nie kvôli skrytým odkazom a motívom. Maľuje tak, ako dýcha a žije. Maľuje, pretože je to jeho základné nutkanie, pretože bez umenia nemôže žiť. Preto tie akty a preto sú také silné. Každý dokonalý v svojom segmente. Čisté umenie. Ukazujú nám všetku krásu a božskú dokonalosť, ale aj moc a silu kresby, ako výtvarného média od dôb Altamiry a Lascaux až po súčasnosť. Prehistorickí majstri, ako aj Pablo a náš Željko sa svojím talentom dotkli nebies.