DUSAN MOCKO „CESTA“
Stručný názov výstavy Cesta, ktorý je odvodený z autoportrétu s motívom prerušovaných a stúpajúcich schodísk, je jasným symbolom jeho tvorivej púte z Bratislavy cez Stuttgart a Berlín znova do rodného mesta. V nadväznosti na túto skutočnosť výstava predstavuje niekoľko diel z raného obdobia, ucelenú kolekciu z rokov po prelome storočia, no a najmä temer dve desiatky diel z najnovšej tvorby.
Hodnotenie kurátora
Mária HorváthováV podstate možno povedať, že Dušan Mocko zostal spočiatku verný reštaurovaniu umeleckých diel. V cudzine viedol úspešný ateliér, ku ktorému sa pridružila galéria a obchod s antikvitami. Jeho kreativita a talent ho však veľmi skoro nasmerovali na pole voľného umenia a začal sa presadzovať najmä v oblasti, maľby, sochy a dizajnu. Vo svojej tvorbe sa však neustále vracia k technikám, materiálom i výtvarným princípom, ktoré súvisia s jeho pôvodnou špecializáciou.
Mockova súčasná tvorba vychádza z realistického tvaroslovia, z elegantných línií ľudskej figúry, ktorú interpretuje s výrazným akcentom na pózu či gesto. Východiskom jeho maliarskej tvorby je často autorská fotografia skutočných postáv, ktorú prenáša na drevenú podkladovú dosku a potom rozmanitými maliarskymi postupmi dotvára celkovú podobu diela. Používa rôzne techniky, kombinuje olej, akryl, ale i zlatenie a koláž. Výsledkom je monumentálne pôsobivá kompozícia, v ktorej práve kontrast hladkých splývavých línií ľudských tiel a drsných štruktúr ďalších obrazových prvkov umocňuje expresívno-dramatický účinok situácií a príbehov, ktoré zobrazuje.
Citácia i parafráza sú tvorivé princípy, ktoré Mocko často používa najmä vo svojich komorných maliarskych kompozíciách. Základom je dobová litografia s historickým sujetom, ktorý dotvára kresbovými detailmi alebo farbou nanášanou v plochách, vytvárajúc novú realitu i nový duchovný odkaz. Rovnaký princíp aktualizácie tém a obsahov aplikuje i na obrazy, v ktorých sú určujúcou inšpiráciou diela dávnych majstrov, a ktorým Mocko vtláča nový obsahový rozmer.
V rovnakých intenciách, no s iným výsledkom, si autor počína i pri svojich trojrozmerných objektoch, sochách, či inštaláciách. Často pracuje s epoxidovými odliatkami skutočných modelov v životnej veľkosti, no rovnako často uplatňuje i princíp dotvárania zmenšených mramorových dobových replík a faksimile, alebo začleňuje historické fragmenty do výsledného sochárskeho diela.
Rád využíva bohatosť foriem baroka (najmä Bernini), ale i čistotu profilov a kontrapost antických plastík. Tieto tvary a objemy dotvára buď v duchu postupov blízkych surrealizmu, alebo pridáva kubistické štylizované konštrukcie, či efektné asambláže, používajúc rôzne kontrastné materiály, najmä bronz, kameň, drevo, železo, či plasty. Často zohráva dôležitú úloh v týchto kompozíciách i sýta farebnosť.
Tematika Mockových diel je neobyčajne široká. Sústreďuje sa na grécku mytológiu, antickú i novodobú filozofiu, starozákonné i kresťanské témy. V súčasnosti je v centre jeho pozornosti najmä človek dneška v jeho citových i sociálnych väzbách na okolitý svet.
Záujem o históriu, filozofiu a sociológiu i jeho inklinácia k imaginácii, spolu s bohatou fantáziou a dlhoročnými skúsenosťami z reštaurátorskej praxe, otvárajú Mockovej kreativite v oblasti voľnej tvorby nekonečný priestor. Je zaujímavé, že k mnohým témam sa i po rokoch vracia a spracúva ich novým kreatívnym spôsobom.
Významnú úlohu v tvorbe Dušana Mocka zohráva symbol, metafora i poetické a mnohovýznamové podobenstvá, prostredníctvom ktorých interpretuje vlastné názory v kontexte širších celospoločenských, často časovo veľmi vzdialených období. Princípy ľudského správania, budované celé stáročia, stavia do protikladu s dnešnými „etickými“ normami a modelmi, a výsledok nie je vždy pre súčasnosť lichotivý. Pradávne príbehy o Babylonskej veži, Ikarovi, či Prometeovi v jeho interpretácii nadobúdajú aktuálnosť a spoznávame v nich i odvrátenú tvár súčasného sveta.
Podobenstvá o boji dobra a zla nachádza autor i v kresťanskej mytológii, či už prostredníctvom osudového rozhodnutia Adama a Evy, či príbehmi zo života archanjelov. Sám si uvedomuje, že motív krídiel napriek svojej poetike môže evokovať i osudové pády, omyly, ba až zatratenie.
Mária Horváthová