Iveta Lederer, Ján Lehotský – Nečakaná radosť

Nečakaná radosť je podtitul dnešnej spoločnej výstavy diel Ivety Ledererovej a legendy slovenskej popovej scény Jána Lehotského. Iveta vytvorila na počesť hudobníka a pre radosť divákov i Lehotského fanklubov sériu jeho portrétov. Magických, presvedčivých, dostatočne záhadných, interpretujúcich autorovu tvár zahalenú vo víre farieb, svetiel a tónov jeho piesní.
Iveta Lederer bola dlhé roky známa najmä svojimi dielami zo širokej sféry textilnej tvorby a módneho dizajnu. V ostatnom období sa však sústredila najmä na voľnú maliarsku a grafickú tvorbu, kde pozoruhodným a experimentálnym spôsobom kombinuje koláže s digitálnou tlačou a následne ich premaľúva akrylovými farbami. Zároveň sa tiež venuje maľbe a technike tlače na kov, alebo náročnou technikou lentikulárnej tlače kreuje svoje priestorové 3D solitéry. Základom tohto nezvyčajného postupu je mnohonásobne vrstvená maľba, ktorá prejde procesom digitálnej postprodukcie a výsledkom je obraz evokujúci pocit priestoru, hĺbky, ba dokonca pohybu.
Pri spätnom pohľade na množstvo diel, ktoré takto Iveta Lederer vytvorila, nadobúdame pocit, že sa pozeráme na roj nádherných žiarivých a mihotavých motýľov, ktoré sa zrodili a vyleteli zo „zámotkov“ jej veľmi decentnej a kultivovanej pôvodnej tvorby. Nové diela sú spontánne, farebne žiarivé, zamatovo hebké, plné pohybu a vnútornej mágie, ktorá nás zasiahne rôznou intenzitou pri akomkoľvek uhle pohľadu. Výtvarná reč týchto žiarivých a zdanlivo živých a pohyblivých komorných diel, ale i rozmerných kompozícií siaha od realizmu a poetickej impresie, cez surrealistické vízie a geometrické štylizácie až k hraniciam abstrakcie. Prekvapia nás vodopády žiarivých farieb, svetelné kontrasty i tajomné hĺbky tieňov a zložitá kompozičná osnova, v ktorej sa prelínajú pohľady na rozmanité fragmenty architektúr, prírodné scenérie, vesmírne diaľky i záhadné interiéry, kde sa ako na veľkolepej scéne odohrávajú Ivetine vysnené i reálne príbehy. Historické obdobia, stáročia, ani neprekonateľné diaľky nie sú pre autorku žiadnou prekážkou, a tak v jej dielach nájdeme veľké osobnosti histórie i významné ženy dneška, rozprávkové bytosti, baletky, autá, umelecké diela, bájne jednorožce a Pegasov, ale i motýle, kvety, fragmenty šperkov či drapérií. Je to široký oblúk spájajúci históriu s dneškom, realitu s virtuálnym svetom, fantáziu s faktografiou. Všetko má svoje miesto, svoj význam i svoj zmysluplný odkaz. Stačí však nepatrný pohyb, mihnutie motýlích krídel a obraz sa zmení. Ale tak je to i v našich životoch.

Ján Lehotský, dnes už doslova doyen slovenskej hudobnej scény, ukrýva v sebe viacero prekvapivých vášní, ktoré mu umožňujú venovať sa činnostiam, aké by ste u hudobníka, speváka a textára možno ani nečakali. Podmanil si ho tenis, motocykle a rýchlostné pretekárske aktivity, ale aj výtvarné umenie. Maľovať na plátno i na kameň začal v roku 2006 a vo svojich akrylových kompozíciách sa sústredil najmä na portréty najbližších – rodinu a známych, obľúbených hercov, spevákov a významných inšpiratívnych osobností. Od maľby však postupne prešiel ku klasickému sochárskemu materiálu a začal sa venovať drevorezbe, konkrétne portrétom a hlavám, ktoré vyrezáva z dreva a kôry. Jeho sochárske artefakty, pôsobivé ľudské hlavy, nezobrazujú len tváre – anonymné i známe – ale nezriedka sú i reflexiou rozmanitých situácií, či životných osudov, ktoré sú utajené v črtách, vo výraze, ba dokonca i v bohatej štruktúre vlasov a pozadia.
Materiál pre svoje diela nachádza Ján Lehotský v prírode, najmä na nábreží Dunaja, pri jazere a v lesoch, kde ho osloví svojím nezvyčajným tvarom, farbou, alebo štruktúrou kmeň či konár zoschnutého alebo zvaleného stromu. Tak ako sa často spontánne rodí hudobný motív či slová piesne, ani tu spočiatku nevidí v drevenom konári výsledný artefakt, len hmotu ktorá ho láka svojou vnútornou energiou a až v procese odhaľovania jej tajomstiev, ukrytých pod kôrou nachádza cestu k výslednej podobe, ktorou je ľudská tvár. Snaží sa o čo najúspornejšie zásahy do prírodnej matérie, akceptuje kresbu a hutnosť dreva, vyrezáva obrysy a črty ľudských tvári, kde tu kresbou ceruzkou či jemným farebným zásahom zvýrazní detaily, aby sa čo najviac priblížil svojej predstave. Fascinuje ho však najmä kôra, jej farebnosť a tisíceré štruktúry a nedokonalosti, ktoré dokonale využije ako pozadie či priam barokovú „poodhalenú oponu“ nad ľudským príbehom. Autor vníma svoje drevené sochárske portréty ako hru s materiálom, tvarom, výrazom, ba dokonca i významom zašifrovaného odkazu, ktorý chce divákovi sprostredkovať. Jeho pretiahnuté tváre sú raz poetické a preduchovnené, inokedy expresívne a dramatické, často jemne ironické s náznakom humoru a vtipu či slovnej hračky, ktorá je neraz súčasťou názvu diela. V jeho širokej škále ľudských tvárí a sporadicky i celých postáv, zakomponovaných do pôsobivých vertikál nájdeme Elvisa i Jeana Renoa, Kráľovnú, madony, i Ošumelého čašníka alebo Námesačného. Sú to postavy z reálneho sveta, pretavené jedinečným vnútorným fenoménom autorovej kreativity a talentu.