JAROSLAV NOVÁK „K ZMYSLUPLNEJ / ZMYSLUPLNEJŠEJ REALITE“

Medzi odkazmi a novými významami

Je to zriedkavá príležitosť vidieť prácu umelca, ktorý je pre miestnu scénu úplne neznámy. Prvý kontakt s publikom je zrazu vzácnou výzvou. Na jednej strane umožňuje človeku získať čistú a nefalšovanú skúsenosť s prácou a dielom umelca, kým na druhej strane si vyžaduje, aby sa mu venovala pozornosť, analytické zhodnotenie a rekapituláciu znalostí a vedomostí. Viac než inokedy je pravdepodobné, že niektorí z nich budú pri svojom pátraní a získavaní vedomostí konzultovať s autoritami a preto nech tento, pomerne dramatický úvod, intro slúži na propagáciu prácu kritika vo všeobecnosti; a takisto mi dovoľuje pripomenúť, že tento konkrétny text je skutočne nezvyčajným počinom. Ničím sa nelíši od toho, čo zažíva publikum: je na jednej strane podnetnou výzvou, lebo je zbavený jednoduchých referencií, odporúčaní a klišé frázovitosti a na druhej strane je z toho istého dôvodu cenným, keďže je bez akéhokoľvek zveličovania či opakovania zakorenených názorov.
Táto výstava diel slovenského umelca Jaroslava Nováka neprestajne poukazuje na sériu jeho drobných špecifík – pozrime sa teraz na to, akú dôležitosť to má z hľadiska kultúry. Pandémia určite nepomáha a nepodporuje kultúrnu výmenu a tak je zrejmé, prečo tu teraz vládne takéto vzrušenie. Ale odhliadnuc od chmúrneho roka či viac ako roka, koľko podobných výstav sme v poslednom čase mali príležitosť vidieť; dokážeme si vôbec spomenúť na prezentáciu nejakého významného zahraničného hosťa? Výstavná prax v Chorvátsku bola po dlhú dobu založená na miestnej sebestačnosti – keď príde na vyjadrenia v tradičných médiách, aby sme boli presní – a scéna, zameraná sama na seba, sa zriedkakedy pozerá za seba či okolo seba. Skutočne, poznáme tu, v Chorvátsku, diela nejakého umelca zo Slovenska? Nejaké známe mená z umeleckej scény našich susedných krajín, či už na sever, juh, východ alebo západ od Chorvátska? Takže, skôr než budeme hodnotiť dielo Jaroslava Nováka, zastavme sa na moment, aby sme zhodnotili túto výstavu v kontexte toho ako resp. či vôbec sú súčasní zahraniční umelci vôbec prezentovaní vo veľkých alebo menších galériách a múzeách v Chorvátsku (okrem tých pár agilných a nezávislých). V tomto kontexte je táto výstava v múzeu Skurjeni skutočne ojedinelou výnimkou.
A napokon, skôr než preskúmame jeho dielo, zmienime tretí neobvyklý detail, ktorý nám poskytuje životopis tohto slovenského umelca. Jaroslav Novák, nar. 1961, je maliar, ktorý je mladý, skutočne je mladý – z pohľadu kapacity profesionálneho umelca. Po ukončení akademického vzdelávania, započal kariéru v grafickom dizajne, len aby sa napokon prinavrátil k maľbe ako päťdesiatnik. Po tomto odvážnom životnom rozhodnutí prerazil na miestnej scéne niekoľkými výstavami, ktoré mal za posledných pár rokov. V Zaprešići, kde toto podujatie stále prebieha, sme mali príležitosť byť medzi prvými návštevníkmi. A pri interpretovaní Novákových diel, nám ten istý biografický detail pomôže zorientovať sa a prekonať kultúrne bariéry až ku záverečnému, nezáväznému a predbežnému hodnoteniu, ktoré by mal tento typ textu poskytovať.
V polovici 80. rokov 20. storočia, keď Novák študoval na Akadémii v Bratislave, došlo k dominantnému návratu k maľbe na globálnej umeleckej scéne. Hoci sa Konceptualizmus pokúšal (a neuspel) preťať životodarnú tepnu, ktorá spája kreatívnych umelcov s ich zámožnejšími fanúšikmi, stále dochádzalo a dochádza k nespočetným návratom („comebackom“) k maľbe obzvlášť preto, že maľovanie, maľba po neo-expresionizme v podstate nikdy neopustila javisko. Určite nie z pohľadu väčšiny návštevníkov umeleckých výstav a hlavne z pohľadu kupujúcich či zberateľov. Preto bol Novák pri svojom prestupe od dizajnu a návrate k maľbe schopný nájsť si pevné miesto v danom čase. Typ maľby, ktorý je vyplnený kanonickými odkazmi, ktoré sú vo svojom permanentnom následnom prepojení s modernizmom 20. storočia, je stále veľmi živý.
Pre návštevníkov je to zrozumiteľné a vzrušujúce a zároveň to pôsobí takmer ako záhadné miesto: pozýva ich hrať sa hru, v ktorej majú rozoznať známe od neznámeho, rozlíšiť nové od starého. Takáto rekombinácia odkazov a odchýlok od týchto odkazov je prvou vecou, ktorú si všimneme pri Novákových dielach. Jeho veľké plátna nepochybne pripomínajú neoexpresionistický sloh, ako aj v širokom rozsahu predchádzajúce slohy 20. storočia (twentieth-century-isms). Je jasné, že je dobre oboznámený s abstraktným expresionizmom a od neho odvodenými slohmi a keďže erudícia akademického maliara sa určite tu nezastavuje, pozrime sa bližšie na to, o čom jeho práca vlastne je.
V krátkosti, je eklektická. Asociatívne abstrakcie, široká škála farieb spojená s jednou konštantnou – silné línie. Tieto niekedy vytvárajú piktografické/obrázkové dvojfarebné kompozície, čo sa týka ich významu nejasné, ale aj tak výstižné formy odvodené od umenia domorodých kultúr. Stále častejšie budeme vidieť rozmanité pozadia s roztrúsenými dynamickými grafickými formáciami, prerušenými alebo kruhovitými ťahmi (štetca). Silné línie a istá krikľavosť sú charakteristické pre street art (pouličné umenie) a nepochybne sú aj ďalším zdrojom inšpirácie pre Novákov repertoár. Čo sa týka textúry týchto veľkých plátien, ide o navzájom sa dopĺňajúce rôznorodé kompozície: povrchy sú niekedy hladké, inokedy mierne zhúžvané (pokrčené), niekedy je v maľbe rez. U niektorých pozorovateľov môžu mierne agresie pripomínať Art Informel; osobne mám však radšej na mysli erodovaný reliéf, ktorý môžeme vidieť pri street art. No viac než cez čiastkové náhľady by sme mali tento eklektizmus vnímať pomocou tretieho rozmeru, kde všetko je hybridné a pôvod je irelevantný. V našom storočí maľovanie na plátno je častejšie ako zmes hyper-referencií, odkazov. V jeho skromnom, nenáročnom manierizme Novák opatrne pristupuje aj k experimentovaniu s klasickými technikami maľby: akryl, olejomaľba alebo niekedy aj emailová maľba, a efekt niekedy pripomína koláž.
Pre tých, ktorí ho nevideli, sa takto opísané Novákovo dielo môže zdať chaotické a náhodní, ale takým vonkoncom nie je; je v ňom metóda aj koherencia. Kontrolované, premyslené experimentovanie v rámci hraníc známeho a hľadanie jeho vlastného prejavu musí byť všetkým možným, len nie ľahkým a jednoduchým pre niekoho s takými životnými skúsenosťami a umeleckými vedomosťami a znalosťami – tradičných prostriedkov zobrazenia, pri ktorých maliar musí niesť kolosálne bremeno vizuálneho jazyka 20. storočia. Neexistuje žiadne konkrétne poradie, v akom by sme my, pozorovatelia, mali čítať z autorovho erudovaného katalógu, aby sme našli: hravý infantilizmus Paula Kleeho, Piccassove multi-perspektívne postavy (na neho sa autor špecificky odvoláva vo svojom životopise), obšírne prejavy CoBrA v Európe alebo prejavy povojnových expresionistov v Amerike, naliehavosť okamihu street artu v diele J.M. Basquaita či čiernobiely linearizmus maliarov ako Franz Kline a Robert Motherwell alebo podobnosť s kaligrafickými kompozíciami stále činorodého európskeho veterána Pierra Soulagesa. Prechádzka kanonickými odkazmi sa tu nekončí, ale musím v texte zachovať istú koherenciu a divákom dať priestor na vytváranie ich vlastných asociácií, ktoré môžu snáď nájsť aj medzi chorvátskymi autormi a tým vrhnúť nové svetlo na to, čo si myslíme, že vieme (o sebe).
Novákove maľby sú bezprostredné a sympatické, pôsobivé a s dekoratívnymi črtami, ktoré určite pochádzajú z Novákovej znalosti grafického dizajnu. A hlavne, toto je komunikatívne umenie, ktoré oslovuje masy svojím rozsahom prostriedkov vyjadrenia; je priame v hľadaní náklonnosti a sympatie širokej škály auditória, obzvlášť zberateľov. Maliarovi, ktorý vymenil bezpečnosť kultúrneho priemyslu za neistú existenciu slobodného umelca a ktorý si teraz hľadá svoje miesto – aby som parafrázovala jeho slová – v drsnej realite ulice medzi osudovou, nezmyselnou a zmysluplnou realitou, by sme mali želať najmä úspech, ktorý môže dosiahnuť.

Between References and New Meanings

What a rare opportunity to see the work of an artist who is completely unknown to the local scene. A first contact with the audience is at once precious and challenging. On the one hand, it allows theman unadulterated experience of the artist’s work, while on the other it calls for more of their attention, analytical engagement and a recapitulation of knowledge. It is more likely than usual that some of themwill consult a written authority while on such a quest, so let this slightly dramatic intro serve to promote the critic’s work in general, and also allow me to mention that this particular text has indeed been an unusual undertaking. Not unlike the one the audience has experienced: challenging, as it is devoid of easy references and cliché phrases, and precious for the same reason, as it is free from repetition and playing up to ingrained opinions.
This exhibition of Slovak artist Jaroslav Novák’s work doesn’t stop its small series of specialties there – let us now point out howculturally important it is. The pandemic certainly hasn’t favoured cultural exchange, so it is clear why there is this particular excitement. But aside from the gloomy year or so, how many similar exhibitions have we had the chance to see recently; can we actually recall any notable international guest appearances? Exhibition practice in Croatia has for a long time been locally self-sufficient –when it comes to expressions in the traditional media, to be precise – and the scene, with its eyes set on itself, rarely looks past and around itself. Indeed, are we familiar with the work of any artist from Slovakia here in Croatia? Any well-known names from the scenes of our neighbouring countries, be it to the north, south, east or west? So prior to reviewing the work of Jaroslav Novák, let us pause for a moment to assess this exhibition in the context of how or whether at all contemporary international artist sare featured in Croatia’s museums and galleries, large and small (apart from those few agile, independent ones). In that context, this exhibition at the Skurjeni Museum is truly one of a kind.
And lastly, before we examine his work, the Slovak artist’s biography will provide us with the third unusual detail. Jaroslav Novák, born in 1961, is a painter who is young, in fact he is indeed young – in the capacity of a professional artist. Once academically trained, he pursued a career in graphic design only to opt again for painting when he was well into his fifties. After such a brave life decision he emerged on the local art scene with several exhibitions in recent years. In Zaprešić, while this momentum is still going on, we have the chance to be his early audience. And in terms of interpreting Novák’s work, the very same biographical detail will help us navigate through cultural barriers all the way to the final, tentative assessment that this type of text should provide.
In the mid-1980s, when Novák was studying at the Bratislava Academy, a great return to painting dominated the global art scene. Ever since Conceptualism attempted (and failed) to cut the life vein that binds creatives and their better off fans, countless comebacks of painting have taken stage, precisely because painting after Neo-expressionism never really left the stage. Certainly not for most art audiences, especially not forthe buyers and the collectors. In his own return from design to painting, Novak was therefore able to find a landing ground at any given time.
The type of painting which is filled with canonical references, which is in a permanent post-relation to twentieth-century modernisms, is very much alive. To the audience it is at the same time intelligible and exciting, acting almost like an enigmatic plate: it invites them to a game of recognizing the familiar from the unknown, distinguishing the new from the old lots. Such recombination of references and deviations from those references is the first thing we notice about Novak’s work. His large canvases unequivocally recall the manner of the Neoexpressionism, as well as a broad range of earlier, twentieth-century-isms. He is clearly well-acquainted with Abstract Expressionism and its derivatives, and as the erudition of an academic painter certainly doesn’t stop there, let us take a closer look at what his work is about.
In short, it is eclectic. Associative abstractions, a wide range of colours paired with one constant – strong lines. They sometimes form pictographic compositions in bicolour, obscure as far as their meaning is concerned but well-knownin form from the arts of indigenous cultures. Even more often we will see a variety of backgrounds interspersed with dynamic graphic formations, broken or circular strokes. Strong lines and a certainloudness are characteristic of street art, and are no doubt another source of ideas for Novák’s repertoire. As forthe textures of these large canvases, they complement the diverse compositions: the surfaces are sometimes smooth, at other times slightly crumpled, sometimes there is an incision into the paint. To some viewers, the seslight aggressions might recall Art Informel; personally I’d rather think of the eroded relief effect we see in street art. But rather than through partial insights, to understand this eclecticism we should look toward the third space, where everything is a hybrid and the origin is irrelevant. In our century, painting on canvas is more often than not a potpourri of hyper-references. In his unpretentious mannerism Novak is moderate in experimenting with classical painting techniques: acrylic, oil, or sometimes enamel paint, and the effect sometimes recalls collage.
For those who haven’t seen it, Novák’s work thus described might seem chaotic and random, but it is not; there is method and there is coherence. Controlled, thoughtful experimentation within the boundaries of the known and the search for his own speech must be anything but easy for someone with so much life experience and artistic knowledge – the traditional medium forces the painter to carry the colossal weight of twentieth-century visual language. In no particular order, we observers can read from the author’s erudite catalogue to find: Paul Klee’s playful infantilism, Picasso’s multi-perspective figures (to him the author specifically refers in his CV), CoBrA’s broad gestures in Europe or the gestures of post-war expressionists in America, the immediacy of street art in the work of J. M. Basquiat, or the black and white linearism by painters such as Franz Kline and Robert Motherwell, or a resemblance to the calligraphic compositions of the still active European veteran Pierre Soulages. A walk through the canonical references doesn’t stop there, but I owe to the text some coherence and to the visitors their own associations, which they may even tryamong Croatian authors, and cast some new light on we think we know (about ourselves).
Novák’s paintings are immediate and easily likable, compelling and decorative –features that certainly originate from Novák’s knowledge of graphic design. Above all, this is a communicative art that addresses the crowd with an array of means of expression; it is direct in seeking affection from a wide range of audiences, collectors in particular. To the painter who has exchanged the safety of cultural industry for the precarious existence of a free-lance artist, and now seeks his place – to paraphrase his words –in the harsh street reality between a fatal, meaningless and meaningful reality, we should wish all the success he can find.