MARTIN DZUREK „TERAZ“

Diela sochára Martina Dzureka (1973) stretávame už viac ako dve desaťročia na výstavách, na rozmanitých spoločenských i kultúrnych podujatiach, ale i v exteriéroch i interiéroch mnohých inštitúcií, sakrálnych i verejných priestorov, či súkromných rezidencií. Sú to diela komorné i monumentálne, poeticko-lyrické i dramatické, meditatívne i expresívne, no v každom prípade nás oslovia svojou invenčnou a premyslenou kompozíciou, vyváženou a harmonickou skladbou objemov, ale najmä hĺbkou a intenzitou posolstva, ktoré prinášajú.

Martin Dzurek je autor, ktorý od počiatku pracuje v klasických sochárskych materiáloch. Uprednostňuje bronz v jeho najušľachtilejších podobách a často ho kombinuje so železom, antikorom i drevom, neskôr však používa aj iné materiály, plast, sadru a najnovšie i včelí vosk, čo dodáva jeho dielam novú a nečakanú výrazovosť i symboliku.

Martin Dzurek je figuralista. Jeho sochárska výtvarná reč vychádza z reálnych tvarov, ktoré postupne zbavuje popisných detailov a štylizuje raz do podoby dokonalých ľudských profilov, v ktorých rezonuje klasická krása antických božstiev a inokedy štíhlych odhmotnených tiel evokujúcich subtílnu krehkosť Giacomettiho postáv a až surrealistické napätie ich vzájomných vzťahov. Svoje sochy modeluje v hladkých splývavých objemoch, ktoré vyžarujú vnútorné svetlo a žiaria dokonalým leskom, inokedy prináša robustnejší, hrubší a akoby zvrásnený povrch, ktorý patinuje, polychromuje, dáva do kontrastu s iným materiálom. Často využíva priehľady, motív zrkadla, efekty zrkadlenia a odleskov, či vzájomnú dualitu negatívu a pozitívu. Symboliku tvarov a vzťahov umocňuje najmä v najnovších dielach symbolikou farby, ktorú používa i v súvislosti s klasickými sochárskymi materiálmi. Niekedy je to len drobný farebný akcent, no najčastejšie sýta farebná plocha, ktorá svojou zamatovou hĺbkou vytvára magické pozadie i atmosféru autorových príbehov.

Dzurekove sochárske solitéry i zložitejšie kompozície, to sú skutočné i vybájené ľudské príbehy, ktoré sa často odohrávajú v ohraničenom priestore drobných architektúr, skriniek, okenných priehľadov, výťahov či pootvorených dverí. Práve vzťah figúr i rozmanitých predmetov v obmedzenom imaginárnom priestore je nositeľom nových významov a podobenstiev, ale i zdrojom chvejivého napätia, plného symboliky a metafor, ktoré vyzývajú na meditáciu a zamyslenie. Autor sa sústreďuje najmä na odveký vzťah muž – žena, ktorý vníma v mytologických, historických i súčasných súvislostiach. Nie sú mu však ľahostajné ani témy sakrálne, ekologické i celospoločenské. Prostredníctvom nich cez symboly a podobenstvá interpretuje svoje videnie i vnútorné prežívanie okolitého sveta a jeho reality.

Sochy Martina Dzureka dokážu klásť otázky. Raz jemné a nevtieravé, inokedy zásadné a naliehavé. Dotýkajú sa medziľudských vzťahov, lásky a zblíženia, ale i odcudzenia, strachu a úzkosti. Sú výstrahou i výzvou k ľudskosti a ohľaduplnosti, nielen vzájomnej, ale i vo vzťahu k prostrediu a k prírode. Vysielajú impulzy, ktoré nás nenechávajú ľahostajnými a vyzývajú nás vstúpiť do dialógu s autorom a jeho dielom. V každom prípade sú natoľko inšpiratívne, že v rokoch 1991 – 2019 podnietili vznik početných multimediálnych projektov, interaktívnych inštalácií a performancií, v ktorých v spolupráci s inými známymi autormi i osobnosťami spoločenského života spojil Martin Dzurek svoju sochársku tvorbu s hudbou, divadlom, fotografiou, literatúrou a videom. Nezvyčajné priestory a prostredia, v ktorých tieto projekty realizoval, prispeli k ich umeleckej výnimočnosti a presvedčivosti.

Výstava Teraz na pozadí stručnej rekapitulácie autorovej doterajšej širokospektrálnej tvorby prezentuje najmä ucelenú kolekciu najnovších komorných diel z obdobia posledných troch rokov, ktoré sú svedectvom cesty Martina Dzureka za hľadaním vlastnej identity a presvedčivého sochárskeho výrazu.