MICHAEL GAVRIELI, ŽELJKO LESAR "ŽIARA TIEŇOV"

25.11. - 1.12.2018

Savoy Gallery v rámci Nedele v Carltone predstavuje pod názvom „Žiara tieňov“ výstavu autorov Želijka Lesara a Michaela Gavrieliho. Ich spoločným znakom je úsilie nepodliehať súčasným výtvarným trendom či vplyvom a prinášať námety, ktoré nemajú šokovať, dráždiť, alebo provokovať, ale skôr nabíjať človeka energiou a poukazovať na krásy prírody a života vôkol nás. A v nás. Kým v prípade Chorváta Lesara ide už o ostrieľaného harcovníka, pre rodáka z Liptovského Mikuláša Gavrieliho znamená táto výstava jeho prvé vystúpenie pred publikom.

Hodnotenie kurátora

PhDr. Miro Procházka

Želijko Lesar prichádza s poslednými zo svojich cyklov „Koňmi“ a „Vtákmi“. Plátnam dominuje kresebná línia, vymedzujúca figuratívne tvary v priestore, doplnená jednou zo základných farieb s menším akcentom druhej farby, čím vytvárajú optickú a kompozičnú rovnováhu. Niekedy je kresba len v prerušovaných kontúrach a čiastočne alebo úplne ju nahrádza farba. Na rozdiel od koní plných pohybu, ktoré pôsobia veľkolepo a mocne, sú vtáky pokojnejšie, nenápadnejšie, neokazálejšie. Enkaustika je maliarska technika, pri ktorej sa ako farbiace médium používa roztavený farebný vosk. Nástrojom na maľovanie sú rozohriate kovové paličky, alebo špeciálne vyhrievané perá, prípadne enkaustické žehličky. Napriek popularite v starovekom Grécku a Ríme, musela čakať na znovuobjavenie v XX. storočí študentmi Bauhausu a masovo sa rozšírila v 90. rokoch zásluhou internetu. Práve ona tvorí ťažisko tvorby Michaela Gavrieliho. Ňou zhmotňuje svoje zážitky, stavy a vnútorné pochody do farieb, a farby v ňom naopak vyvolávajú prílivy asociácií. Práce kolíšu od abstrakcie k figurácii, kde sa podoby nezriedka vynárajú iba náznakovo z hlbiny obrazu. Výtvarník sa stotožňuje s tým, čo vníma, a to zase rezonuje opäť v ňom. Táto podstata umožňuje nekonečné básnivé metamorfózy, kde si každý divák musí nájsť vlastnú inerpretáciu. Svojráz jeho diela vymedzuje úsilie zostúpiť k tajuplným zdrojom bytia a spojiť ich s intuitívnym vycítením zákonitostí vesmírnej skutočnosti.

MICHAEL GAVRIELI
ŽELJKO LESAR

Veda tvrdí, že zlato na našu planétu dorazilo asi pred 4 miliardami rokov ako meteorová smršť, ktorá so sebou priniesla aj 20 miliárd miliárd ton zlata a ďalších cenných kovov a látok. Ľudia sa ním zdobili už 4000 rokov pred naším letopočtom. Hojne sa spomína v Starom zákone, Traja králi z východu ho priniesli Kristovi darom. Je symbolom nezničiteľnosti, večnosti, nesmrteľnosti, pokušenia, lásky, dokonalosti, srdca, slávy, krvi, elixíru života, majestátu, duchovného osvietenia, dôstojnosti, stálosti, čistoty. Spájajú ho s nebom a slnkom, preto ním pokrývali strechy svätýň, hlavne v stredoveku a Byzancii maľovali obrazy na zlatom pozadí, keďže predstavovalo božskú sféru, sacrum. Ľudia, ktorí sa stotožňujú so zlatou farbou, sú vraj šľachetní, šťastní, plní vznešených nápadov. Zlatá má tiež súvis s vyjadrovaním či zviditeľňovaním svojich pocitov, potrieb a erotickosťou.
To všetko nájdeme v tvorbe Michaela Gavrieliho. Technikou enkaustiky, ktorá používa pigmenty zmiešané s voskom a následne ich vypaľuje, si svoje zážitky, stavy a vnútorné pochody zhmotňuje do farieb, a farby v ňom naopak vyvolávajú prílivy asociácií. Realita je preňho viacfarebné vyznenie, jednotlivých tvarov sa takmer nevie zachytiť . Pretvára ich podľa logiky obrazovej plochy a oživuje svojou predstavivosťou. Stotožňuje sa s tým, čo vníma, a to zase naopak opäť v ňom zaznieva. Táto podstata umožňuje nekonečné básnivé metamorfózy, kde si každý divák musí nájsť svoju inerpretáciu. Michael však nechce stvárňovať len výtvarné metafory skutočných foriem, chce nový vesmír. Prírodné tvary sú len jednou z príležitostí. Pokúša sa presvedčiť, že ak umelec pochopí základné sily utvárajúce všehomír, môže plodiť bytosti a veci nanovo. Tieto novotvary však nezapĺňajú reálny priestor, nedýchajú vzduch tohto sveta: jestvujú iba v ploche obrazov, ale sú to jednako nové bytosti, nové veci, nové prírodné úkazy, premeny či nové obmeny podôb skutočnosti vôkol nás aj v nás. Ich vzhľad určujú tajomné príkazy podvedomia a prúdenia síl, lež zároveň sú aj výsledkom skúmania reality paralelami v zmysle podobenstiev. Michael je ich sprostredkovateľom.
Práve úsilie zostúpiť k tajuplným zdrojom bytia a spojiť ich s intuitívnym vycítením zákonitostí vesmírnej skutočnosti vymedzuje osobitosť jeho tvorby a dáva vzrušivosť jeho myšlienkam. Obraz sa tak stáva rezonančnou doskou svojského prežívania javov a jednotlivé vnemové popudy dokopy navodzujú prenikavý pocit nezvratnej univerzálnosti.

PhDr. Miro Procházka

Željko Lesar je jedným z popredných chorvátskych maliarov strednej generácie. Vo svojej maliarskej a kresliarskej tvorbe je mimoriadne aktívny a plodný. Je rovnako kvalitný vo viacerých výtvarných technikách, pričom osobitne vyniká v kresbe a kombinovanej technike na veľkých plátnach. Lesar je svieži a nadchýna publikum svojou technikou a populárnymi témami. Príliš nedramatizuje a nekomplikuje, vyhýba sa politickému, spoločenskému a sociálnemu pôsobeniu, larpurlartisticky poníma najjednoduchšie a najvďačnejšie motívy – zvieratá. Odmieta patriť ku ktorémukoľvek výtvarnému hnutiu a tvoriť pod niekoho vplyvom alebo gestorstvom. Lesar je svojský. Pracuje výlučne „pre umenie a kvôli umeniu“, nevšímajúc si príliš výtvarnú kritiku ani trendy, ktoré presadzujú niektorí jednotlivci z kruhov samotných umelcov alebo „kritikov“ a historikov umenia. Aj sám sa niekedy vedel pošmyknúť a takmer padnúť do pasce manifestných nadšení niektorých výtvarných hnutí a kvázihnutí. Dnes je múdrejší a už sa mu to nemôže stať. Lesar vie čo chce a kam sa chce dostať. On je náš moderný Cézanne. Touto výstavou predstavuje náročnému slovenskému publiku, svoje neopakovateľné a dobre identifikovateľné cykly „Vtáci“ a „Kone“, ktoré patria k jehio posledným.Lesarove kone sú namaľované, môžeme skôr povedať že nakreslené, na veľkých štvorcových plátnach. Sú živé, plné sily a pohybu a majú stabilný objem. Sú namaľované mimoriadne zručne a zdá sa, akoby chceli z plátna vyskočiť a odcválať do diaľav. Plátnam dominuje monochromatická figurálna kresba s voľne zakončenými časťami tela, najčastejšie nohami. Stabilná a bezpečná, Picassovsky energická, silná a neomylná je kresba osnovy všetkých prezentovaných prác, na ktorú sú naviazané aj ostatné prvky samotných diel. Pre Lesara je farba skôr sekundárny prvok, ktorý jeho dielam prepožičiava osobitný, estetický akcent, kde sa maliar riadi starým a prvotným princípom „Krásnych umení“ (Belle arte). Monochromatickú kresbu (čiernu na bielom) obvykle sprevádza jedna zo základných farieb prekrývajúca väčšiu časť plochy plátna a spolu s ďalším menším akcentom inej farby, tvoria optickú a kompozičnú rovnováhu. Kompozície sú takmer matematicky pravidelné a farba im vtláča pečať života. Popri neopakovateľnej Lesarovej technike, z jeho obrazov dýchajú aj veľké výtvarné skúsenosti. Estetika krásneho na Lesarovych obrazoch nezmenšuje jeho silu a vážnosť. Je to prirodzené. Veď prečo by všetko moderné umenie malo byť rovnaké? Prečo by malo šokovať? Prečo by malo byť politicky alebo spoločensky angažované? Práve preto je Željko Lesar svieži a iný, ako ostatní. Oáz skutočného maliarstva vo svete je stále menej, alebo skôr viac je rovnakých, klasických abstrahistov a figuratívnych výtvarníkov. Lesar je neopakovateľný a jedinečný, za čo vďačí svojmu veľkému kresliarskemu talentu. Jeho obrazy sú prístupné a prijateľné pre široké publikum, stávajú sa súčasným „Neo pop art“, ktoré sa páči, v žiadnom prípade však nie je banálne ani lacné.

Vtáky sú, popri koňoch, ďalším Lesarovym cyklom, kde sa, popri portrétoch, ktoré nevystavoval často, dostal na vrchol svojho výtvarného opusu, dosahujúc tak úplnú maliarsku, kresliarsku a grafickú zrelosť. Princíp vzniku „Vtákov“ je rovnaký ako u „Koní“. Biele štvorcové plátna, menšie i väčšie, nesú motívy vtákov namaľovaných čiernym uhľom, s dokonale istými a neomylnými líniami, často s minimom kresby. Jedna alebo dve farby sú nanesené ako sekundárne prvky, rovnako ako v cykle koní. Na rozdiel od koní, ktoré pôsobia pompézne a silne, vtáky sú pokojnejšie a nenápadnejšie, menej pretenzívne, avšak o nič menej výtvarne kvalitné. Rozdiel je len v publiku. Kone sú mužnejšie, sú odrazom mužskej sily a celej maskulínnosti Lesarovej kresby. Vtáky sú zas odrazom jeho ženskej stránky. Kresby sú jasné, ale mäkšie, subtílnejšie, nežnejšie. Niekedy je kresba len v prerušovaných kontúrach a je čiastočne alebo úplne nahradená farbou. Inokedy sa farba vyníma vyslovene ako primárny prvok.

Môžme dúfať, že všetci milovníci výtvarného umenia uvidia v Željkovi Lesarovi veľkého kresliara a maliara a jeho „Vtáky a Kone“ si získajú veľkú časť výtvarného publika v krajine našich priateľov.

Mgr. art. hist. Robert Kavazović Horvat