MYŠLIENKY

Na výstave „Myšlienky“ nám Andrea Klimo opäť odkrýva vnútorné impulzy, ktoré podnecujú jej tvorbu. Jej najnovšia kolekcia pozostáva z 30tich diel, z toho iba 3 sú také, ktoré poznáme z jej májovej výstavy. Nie sú tu zahrnuté náhodou, ako uvidíme, na jednej strane demonštrujú kontinuitu a vývoj foriem, na druhej strane významovo prepájajú vnútorné posolstvo jej tvorby. Vystavené diela môžeme rozdeliť do troch základných celkov. V prvom rade sú to diela, ktoré demonštrujú spomenutú kontinuitu v jej ďalšom vývoji: Fragmenty tvárí, rúk, predmetov s redukovanou farebnosťou a koncentráciou účinku. V druhom okruhu sú to prírodné inšpirácie štylizovaných vírivých plôch a v treťom spektre vidíme abstraktné štruktúry vo vertikálne rozvinutých kompozíciách. Napriek istému formálnemu rozdielu všetky tieto okruhy majú styčné body, vychádzajú zo svojej logiky a sú akoby dopovedaním toho, čo predošlý okruh nechal zahalené.
Podkladom viacerých obrazov je príbeh rozhovoru Krista a Samaritánky pri studni zachytený v Jánovom Evanjeliu 4;5-42. Je to príbeh osobného stretnutia, ale hlavne osobného prijatia. Veľký rozhovor, ktorý zmenil srdce Samaritánky. Ako hovorí umelkyňa, je to situácia, ktorá nemala nastať. Kristus nemal čo robiť v samárskej dedine, žena nemala ísť v poludňajší čas ku studni, šla tam v neobvyklú hodinu, aby ju nik nestretol. Ale práve táto neobvyklá situácia vedie k podstatnému zážitku. Príbeh v podstate poukazuje na voľbu Ježiša nájsť človeka, nájsť ho aj v jeho osamelosti, izolácii, jeho výčitkách. Je to o Bohu a človeku. Je to o reálnej nádeji aj v neočakávaných situáciách.
Biblický príbeh autorka vôbec neilustruje, naznačuje ho vybranými fragmentami postáv, ich gestami, predmetmi. Aby sme porozumeli, musíme sa stíšiť, musíme začať uvažovať. Na prevažne bielom pozadí /žeby rozpálené poludňajšie prostredie?/ sa vynárajú opäť fragmenty tvárí, rúk, prináša gestá, štruktúrou a obrysom naznačuje akoby naskicované džbány, misy, tkaniny. Opäť nás chce sústrediť na to podstatné, vytiahnuť dôležité artefakty, ako zástupné symboly posolstva. Tie nám majú byť znameniami nášho uvažovania o príbehu. Povrch nás odkazuje na vnútro.
V kolorite vnímame základnú redukciu farebnej škály, veľké biele, prípadne čierne, či oranžové plochy, hnedočervená škála detailov a artefaktov, prekvapivé geometrizujúce zásahy – línie, obrysy. Kombinácia štetca a špachtle vytvára dynamické štruktúry, doplnené reliéfom povrchu, alebo hladkosťou plochy. Je to línia kontinuity jej nedávnej tvorby. Fragment tu nie je odtrhnutým javom, je zdôraznením toho podstatného, čo chce niesť výpoveď. Umelkyňa často umiestňuje postavy ku okraju diela, kde sú často „useknuté“. Nie sú vyplnením plochy, naznačujú, že ide o viac než o obraz, že sú len zastavením na púti, že presahujú vymedzenia.
Napätie základných farebných celkov a dômyselných figurálnych  fragmentov, zodpovedá napätie vnútorného dialógu. Kontrast veľkých plôch a detailne štruktúrovaných anatomických, či predmetných artefaktov. Figurálne motívy obrazov nám kreslia psychologické situácie, odhaľujú prežívanie, gestami a postojmi sú naznačené vnútorné pochody. Nie je to len o biblickom príbehu, je to aj o vnútri ženy, o tajnom mieste v zákutiach duše. Je to o utkávaní života, o jeho pokračovaní v dieťati, o poslaní ženy. O tajnom utkávaní života. Nakoniec, názvy obrazov koncentrujú elementárne prežívania: Odovzdanosť, Zasľúbenie, Očistenie, Pomazanie, Hodnota, Jednoduchosť, Cesta …
Do tejto koncepcie fragmentov vstupujú dynamické plochy štylizovaných krajinných útvarov. Sú dynamické, vírivé, prevaľujú sa v tvaroch ako myšlienky, ako vnútorné zápasy. Ale ukazujú aj ukľudnenie, stíšenie, silu rastu a vlastne víťazstvo života. V tretej skupine sú zastúpené dynamické abstraktné vertikály – ako stĺpy, ako formy, ktoré prepájajú obe predošlé celky.
Andrea Klimo uvažuje v obrazoch a pozýva nás do svojich úvah. Jej obrazy sú v podstate o Bohu. O hodnotách, o vnútornom úsilí o dokonalosť. O Túžbe po nekonečne. O jednote prírody a vesmíru, o ľudskom vnútri, ktoré je samo o sebe vesmírom. O tajomstve človeka. O kráse žiť. Andrea žije svoj život aj umenie naplno. A hovorí svojimi obrazmi. Započúvajme sa do tvarov a farieb, nechajme obrazy, aby zarezonovali s vrstvami nášho vnútra. Aby nás oslovili bezprostredne – posolstvom, ktoré sa prejavuje výtvarnou rečou.