Nerovnováha svetov – Imbalance of the worlds

Výstava dvoch chorvátskych výtvarných umelkýň Moniky Meglić a Gorany Težak prináša pohľad na výtvarnú interpretáciu – Nerovnováha svetov – v zmysle spoločenskom, kultúrnom alebo medzi samotnými krajinami. Často aj v ponímaní metafyzických či filozofických realií, kde neexistuje rovnováha moci, rôznych informačných zdrojov alebo príležitostí. V kultúrnom alebo duchovnom kontexte je to rozpor medzi materiálnym a duchovným svetom, medzi tradičnými a modernými hodnotami. Metaforicky aj pre vyjadrenie vnútorného rozporu alebo konfliktu medzi rôznym pohľadom na svet.
A skutočne, svet Moniky Meglić oživuje spomienky na čosi dávno zabudnuté. Má schopnosť privolať sen, ktorý po zobudení nenávratne uniká. Jej obrazový priestor zadefinuje emocionálnu atmosféru motívu, jeho ukotvenie v dávnej minulosti, vo chvíľach detstva, radostí a v bezstarostnom svete. Zábery do interiérov, prírody či miest plných podivuhodných spojení, kde sme už boli a zažívali veci známe i vymyslené. Drevení koníci, pohľad do cukrárne plnej zákuskov, izba s čajníkom, rastlinami a zvieratkami nás vracia do sveta, kde môže voľne prúdiť čistá tvorivá energia, materialiazujú sa naše predstavy, ktoré sa vynárajú vo vedomí i podvedomí – Skrývačka, Výklad s koláčikmi, Poobedňajší spánoček, Pocta Matissovi.
Diela Gorany Težak nás ponárajú do sveta, kde realita stráca svoje podoby a začína platiť logika sna, podvedomia a vizuálnych asociácií. Vytvára akoby krajinu zázrakou plnou horských masívov, tajomných lesov, podivuhodných útesov nad ktorými je dramatická obloha pozývajúca nás do fiktívneho magického sveta. V jej maliarskej tvorbe dochádza k istej polarite skutočnosti a tajomnosti predstáv, predstavivosť je asociatívna, často spája logikou nespojiteľné javy. Zvýraznená je zmyslovou skúsenosťou umelkyne, citlivosťou a lyrizmom, ako aj poetizáciou najvšednejších vzťahov človeka a prírody. Neraz máme pocit, akoby jej maľby boli ovplyvnené niektorými podobami surrealismu a historickými premenami fantazijného realizmu. Zvláštny fantazijno-imaginatívny obrazový svet však preferuje brilantnú kresbu a bohato rozvitú predstavivosť – Raňajky u Ireny, Jonatan nie je šťastný, Klietka, Major Tomek.

Moja filozofia
Maľba slúži ako nástroj na navigáciu vo svete, ktorý čoraz viac pripomína zle napísaný sci-fi scenár – s prílišným malým množstvom vedy a príliš veľa beletrie. Zatiaľ čo každodenný život sa odvíja v rytme spravodajských cyklov, varovaní a kolektívnej úzkosti, plátno zostáva jediným miestom, kde má dialóg stále zmysel aj keď len vo farbe. Diela otvárajú paralelné reality, nie ako únik, ale ako alternatívu. Vznikajú z pocitu, že to, čo nazývame realitou, nemusí byť to najlepšie, čo si vieme predstaviť. Alebo, ako raz povedal Paul Klee: „Umenie nereprodukuje viditeľné, ale robí viditeľným. Niekedy aj to, čo by bolo lepšie nechať bez povšimnutia. V digitálnom svete, kde sa pozornosť meria v sekundách, sa analógové maľovanie stáva formou meditácie s pigmentmi, škvrnami a bez možnosti „vrátiť späť“. Ruka sa chveje, farba ide svojou vlastnou cestou, niečo sa pokazí, a to je úplne v poriadku. Malo by byť jasné, že to nenamaľoval robot. Postavy a priestory v týchto dielach pochádzajú z toho známeho medzipriestoru niekde medzi snom, podvedomím a momentom, keď si nie ste istí, či ste vypili kávu alebo si to len predstavovali. Zdá sa, že patria do sveta, ktorý sa riadi inými pravidlami, nie nevyhnutne lepšími, ale možno čestnejšími. Každý obraz je malou vzburou proti logike, poriadku a predpovedi počasia. Názvy nie sú na to, aby vysvetľovali, skôr na to, aby vyprovokovali, zmiatli alebo prinútili poloúsmev. Ak sa divá premýšľa: „Čo to znamená? a „Prečo vám to pripadá povedomé?“, potom všetko dopadlo tak, ako má. V čase, ktorý ponecháva malý priestor na zastavenie sa obraz stáva priestorom, kde chyby nie sú fatálne, nejednoznačnosť nie je chybou a ticho nie je prázdnotou. Ak sa niečo stane, skvelé. Ak nie, to je tiež niečo. Gorana Težak