Bohumil Eliáš ml., Martin Iman “NEHĽADAJ, NACHÁDZAJ”

Bohumil Eliáš ml. patrí k výrazným osobnostiam súčasnej českej výtvarnej scény. Hoci je absolventom sochárskej školy Jana Hendrycha, paralelne so sochárskou tvorbou, realizovanou najmä v oblasti umeleckého skla, sa rovnako úspešne venuje i maliarskym technikám. Ba zdá sa, že v každom z týchto médií dokáže nájsť tie správne prvky, ktoré jeho výtvarnej reči dodajú nezameniteľný akcent jedinečnosti.

Napriek veku sa v posledných rokoch jeho diela pravidelne objavujú na významných domácich i zahraničných prezentáciách súčasného českého umeleckého skla. Bohumil Eliáš je vyznávačom čistých objemov bez zaťažujúcich detailov, ale táto strohosť len zdôrazňuje veľkorysé línie jeho tavených plastík. Uprednostňuje geometriu tvarov, ale pripúšťa i zdanlivo náhodné zásahy do uzavretých objemov, čo jeho dielam dodáva nádych jemnej poetiky. Pracuje s čírym i maľovaným sklom, no s farbou narába priam minimalisticky a racionálne – buď ju nechá vyznieť v jej plnej intenzite, alebo len v podobe farebného akcentu, ktorý však ovládne celok.

V jeho tavených plastikách obdivujeme čírosť ušľachtilého materiálu, rozmanitosť štruktúr zatavených v sklenej hmote, iskrivosť a hru svetla i tajomnú drsnosť matných a zvrásnených povrchov. V lepených plastikách využíva Bohuš Eliáš racionálnejší princíp vrstvenia plochých skiel. Vytvára geometrické konštrukcie, ktoré evokujú torzá architektúr, kombinuje ich navzájom, alebo i s inými materiálmi, najčastejšie s kovom, ktorý môže mať podobu technického konštrukčného detailu, ale i výtvarne stvárneného fragmentu s jasnou výpovednou hodnotou. I keď sa vyhýba „dejovosti“, mnohé z jeho diel sú jasne čitateľné cez symboliku tvarov i decentných farieb.

Martin Iman bol dlhé roky známy ako úspešný fotograf a autor nespočetného množstva dramatických, lyrických i expresívnych portrétov a aktov, plných dynamiky a pohybu. Po roku 2014 sa čoraz častejšie stretávame s jeho menom i s jeho dielami na výstavách obrazov. Zdá sa, že maľba si ho podmanila a upriamila jeho kreativitu novým smerom. Pri technike akrylu, často kombinovanom s tušom, uhľom, prípadne i s kolážou, objavil v sebe nový fenomén, ktorý možno stručne nazvať vášňou a radosťou z tvorby.

Na rozdiel od fotografie, kde sa sústredil predovšetkým na finálnu podobu objektu, ktorý mu bol vopred známy, maľba pred ním odhalila nové vzrušujúce cesty smerujúce od čistého plátna ku kompozícii, ktorá je výsledkom spontánneho tvorivého počinu. Farebná škvrna, chvejivá línia obrysu, či veľkorysé gesto štetca alebo špachtle na bielej ploche plátna či papiera sú zdrojom inšpirácie, ktorá sa rodí v procese tvorby.

Martin Iman vo svojej maľbe zväčša inklinuje k abstrakcii – geometrickej i lyrickej. Hranaté i oblé tvary i spleť línií jeho kompozícií však často nadobúdajú podobu známych reálií a štylizovaných znakov, v ktorých cítime náznak reality a nakoniec i návrat do predmetného sveta postáv, vecí, architektúr i prírodných celkov. Autor buduje skladbu tvarov, komponuje farebné harmónie a kontrasty, vnáša disciplínu i jednotu tušovou či uhľovou linkou, ale najmä bytostne vníma nesmiernu energiu, ktorú vyžaruje farebná hmota. Nanáša ju štetcom i špachtľou v rozhodnom a jednoznačnom geste, strieka pištoľou, či prosto necháva stekať pramienky farby ako stopy svojej vnútornej cesty za motívom. Ten je často jednoznačne identifikovateľný práve vo svojej čistej znakovej podobe pripomínajúcej lapidárnosť jaskynných kresieb, no rovnako presvedčivo ho evokuje i decentná a emotívna farebnosť jeho veľkoryso koncipovaných maliarskych kompozícií.

Mária Horváthová