Farba, línia a priestor

 Bohvie, prečo a kedy sa v človeku budí potreba vyjadriť sa tvorbou, vydostať zo seba čosi, čo by malo zočiť svetlo sveta a ešte to aj sprostredkovať druhým. Sú
autori, začínajúci vlastne od malička, od študentských čias. Bývajú však aj takí, ktorí k činom prechádzajú až v neskoršom, požehnanejšom veku, naplnenom inými poslaniami, viď Gauguin či colník Rousseau. 
    Rastislav Bujna (1968 v Bratislave) študoval sprvoti reštaurátorstvo drevených sôch a kameňa v domovskom meste, neskôr na prešovskej Pravoslávnej fakulte. Tak sa zákonite dostal k reštaurovaniu ikon a postupne aj k ich písaniu. Jeho ikonostasy či nástenné maľby možno nájsť nielen po Slovensku, ale taktiež hoci v Ohiu alebo v kaplnke rímskeho Pápežského východného inštitútu. Všetko veci na objednávku, určované témou a nemennými kánonmi. 
     O voľné diela sa pustil pokúšať až v poslednom období. Postupom času sa dopracoval k prejavu založenému na kresbe umocnenej podmanivo žiarivým alebo zádumčivým koloritom. Takto na spodobenie svojich námetov našiel osobitú maliarsku skratku: uznáva plochu ako základnú jednotku obrazu, rytmizovanú súvislými farebnými plochami a výraznými vymedzujúcimi líniami. Cieľom sa stáva prehľadnosť a čistota obrazovej kompozície. Tieto hravo štylizované práce často navodzujú čaro detskej kresby a pripomínajú šťastný, bezstarostný vek československého maliarstva s menami ako Rudolf Kremlička, Josef Čapek, Václav Špála a Mikuláš Galanda. Jeho mužské figurálne kompozície sa vyznačujú dekoratívnou účinnosťou a expresívnou dynamikou. Senzitívne založenie prejavuje v eroticky príťažlivých obrazoch ženských aktov, kde sa čoraz podmanivejšie uplatňuje intenzita farby. Namaľované úprimne a jemnocitne, vyžarujú pôvab, nevinnosť a intímnosť. Prevláda pocitovo teplá, slnná, zlatavá nálada. Vidno, že Bujna pracuje pre potešenie, bez vypočítavosti, celkom prirodzene sa zrieka vyumelkovanosti, vystatovania sa virtuozitou. Obetuje iluzívnu modeláciu, všetko vedľajšie, obnažuje do naha tvar na podstatu a používa iba zopár čistých tónov. Mnohé necháva na divákovu predstavivosť a domýšľanie.
     Hľadá jasné línie, pôvodné, čisté tvary, jeho ideálom je prirodzená jednoduchosť.
Vnáša tým do súčasného života prvok prostý, súzvučný, s narážkami, pokojný, zavše poznačený skrytým humorom. Jeho dielo je akousi novou Arkádiou, objavenou v ňom samom, a upokojuje nás tým, že odbočuje od sveta zahlteného počítačmi, informáciami, vyzváňaním, od všeobecného zhonu.
     Každý maliar má svoju základnú farbu. Tu prevažuje modrá. Jediná farba, ktorá si zachováva osobitosť na všetkých stupňoch odtieňov. Má nespočetné obmeny. Prenikavá modrá. Azúr prerušovaný bielymi oblakmi. Čarovná belasosť zátoky na poludnie. Modravá farba jazera alebo mora, blankytná belasá pohľadu plavovlásky. Clivota zamatovej modrej. 
      Rastislav Bujna do svojho diela vnáša básnivosť. A nás unáša do slastného saturnského veku, kedy neboli ešte rúcha ani hanblivosť, žiadostivosť ani hriech, kedy človek ešte neokúsil zo stromu poznania, lež v blaženej jednotnosti s prírodou zažíval radostne nezodpovedné, bezstarostné žitie. Takže uvedomujeme si vlastne, že vlastné bytie znamená zázrak.
 Možno. Neviem. Bohvie.
PhDr. Miro Procházka