Tamara Kolenčiková / Ondrej 4.

Tamara Kolenčíková je bratislavská rodáčka(1955).Výtvarné štúdiá započala na Strednej škole umeleckého priemyslu,následne na Vysokej škole výtvarných umení absolvovala v rokoch 1974-1980 u docentov Václava Ciglera a Askolda Žáčka odbor skla.Jej výtvarné formovanie ovplyvnilo rodinné prostredie:otec Alojz Klimo,významný maliar,grafik,ilustrátor-predstaviteľ geometrickej abstrakcie 60.rokov uplynulého storočia,rovnako matka Tamara Klimová,maliarka a grafička činná v zoskupení Klubu konkrétistov.

Do výstavného diania vstúpila Tamara Kolenčíková počiatkom osemdesiatych rokov jednak samostatne,jednak spolu so životným partnerom,grafikom a maliarom Vojtechom Kolenčíkom.Na skupinových výstaváchsa sa postupne angažovala v kresbe,grafike,užitom umení(umeleckom šperku,v navrhovaní hračiek).Postupne sa stále sústavnejšie zaoberala maľbou.

Tamara Kolenčíková rozvinula široký tvorivý program v kombinovaných technikách maľby,obohatenej kolážou a v obrazoch-asamblážach komponuje do obrazovej štruktúry jednak prírodniny,či stopové množstvá rôznych materiálov.Kompozičný rozvrh obrazového rytmu ustálila do štvorca či kruhu,čím dokazuje genetickú zakotvenosť v geometrickom princípe tvorby.Charakteristickou kvalitou jej obrazových výstupov je živá farebnosť,v ktorej sa identifikuje s umeleckým prejavom svojich predkov.Jej smerovanie prezrádza,že sa dopracovala nielen ku hravosti a  spontaneiite výtvarnej tvorby,ale že ju vystužuje aj premyslenou intelektuálnou zložkou.

Ľuba Belohradská

Ondrej 4.

Narodil sa 28. augusta 1975 v Bratislave. Po súkromnej príprave u sochára Andreja Rudavského študoval v rokoch 1989 – 1993 na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave (akad. soch. Jozef Hobor a akad. soch. Viliam Loviška). V rokoch 1993 – 1999 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, odbornú prípravu u prof. Petra Rollera a prof. Jána Hoffstädtera, neskôr v Ateliéri figurálneho sochárstva u prof. Jozefa Jankoviča. V roku 1997 absolvoval semester na University of New Castle v Spojenom kráľovstve u prof. Henriho Burtona.
V roku 1999 počas štipendijného pobytu v Montgomery Sculpture Trust v Londýne vytvára kamenný monument Deň zatmenia slnka, ktorý sa dnes nachádza v Broomhil Sculpture Park. Od roku 1998 viac ako desaťročie spolupracoval s Martinom Palom A Stanislavom Kičom v ateliéri Tri kamene. V roku 2005 získava ako prvý mladý autor Cenu Gerarda H. Meuelensteena.
Dnes žije v Turzovke a venuje sa komornej i monumentálnej sochárskej tvorbe a maľbe. Má za sebou desiatky individuálnych i kolektívnych výstav doma aj v zahraničí a jeho diela sú v početných verejných i súkromných zbierkach.

Ondrej 4. patrí k najpozoruhodnejším zjavom svojej generácie. Jeho sochársky program mal od počiatku vytýčený svoj pevný cieľ, no cestou k nemu nikdy neváhal hľadať rozmanité alternatívy a kreatívne riešenia. Umelecké rodinné zázemie, jedinečný vzťah k histórii i tradícii a, samozrejme, bezprostredná blízkosť prírodného prostredia mali výrazný vplyv na formovanie jeho umeleckej i ľudskej osobnosti. V tvorbe našiel naplnenie svojich snov i predstáv a v rozmanitých podobenstvách a symboloch ukrytých v jeho dielach odhalil svoj osobitý pohľad na okolitý svet.
Jeho sochy, ale i početné obrazy vo svojich čistých abstrahovaných tvaroch majú výrazný metaforický charakter s odkazmi na literatúru, históriu, ale i aktuálne dianie. Sú plné tajomstiev, no i nečakaných a prekvapivých odhalení. Ich významy a posolstvá nie sú zakódované iba v  líniách, objemoch a farbách, ale sú často ukryté i v samotných názvoch, ktoré vo forme slovnej hračky dávajú jeho dielam nový zmysel a otvárajú nekonečnú cestu divákovej fantázii. 
Ondrej 4. od počiatku pracoval s klasickými sochárskymi materiálmi, ako drevo, kameň, bronz. Postupne však od tvarovania, modelácie a odlievania prešiel k technike zvárania a dnes je to najmä oceľ, železo, antikor, prípadne korten, čo často spája s nájdeným kovovými predmetmi alebo fragmentmi rozmanitých technických zariadení, ktoré vnášajú do jeho sochárskych kompozícií novú poetiku. Pôvodné archetypálne tvary, či plné línie ženských postáv a krehké krídla vínnych mušiek nahradili v jeho tvorbe prísne technické tvary strojov, monumentálne pôsobivé príruby, či oblé siluety tlakových nádrží. Ondrej ich spája do surrealisticky pôsobivých kompozícií, kde priznáva stopy zvarov, využíva prirodzenú koróziu materiálu, pôsobivú emočnú silu farebnej polychrómie, alebo úpravu povrchov žiarovým zinkovaním.
Základnú niť jeho tvorby predstavuje protivojnová a humanisticky orientovaná tematika, ktorá sa prvýkrát objavila už v jeho diplomovej práci. Odvtedy až podnes vznikli desiatky mierotvorcov, novodobých i historických jazdcov i bojovníkov, zmyselných bohýň s obrysmi bômb a podvodných tvorov.
Novým tematickým okruhom v Ondrejovej tvorbe sú motívy Poslednej večere, ako transport biblického príbehu do súčasného sveta, Dedinky v údolí ako emotívne parafrázy vidieckej idyly a rozmanité Biomechanizmy so záhadným poslaním. Ich sila je zakotvená v kontraste drsnej štruktúry kovu, hrdze, farby a surového tvaru technického objektu povýšeného na piedestál. Ich zdanlivá surrealistická nadsádzka je v dnešných rozporuplných časoch viac ako aktuálna.

Mária Horváthová